#63 Pretancuj svoj život

„Čo má?“ hneď som sa opýtal. Bol som v šoku, tomuto som nechcel uveriť. Toto nemôže byť pravdu! Emily, moja milovaná Emily, prečo práve ona? „A je to vážne?“ dodal som. „Je to tak, že sme jej ešte nezistili aký druh rakoviny má, to sa ešte vyšetruje.“. „A kedy sa to zistí?“ spýtal som sa. „Približne o týždeň by mali prísť výsledky, lebo sme ich poslali do Washingtonu kde je centro vyšetrovania.“ Povedal. „Aha, a môže ísť domov?“ spýtal som sa. Chcel som ju mať už pri sebe, aj keď sa hocičo deje. Milujem ju, a to sa nikdy nezmení. „Pôjdem sa na ňu pozrieť, a potom vám povieme.“ Povedal. „Dobre, ja zatiaľ skočím niekde a potom sa k nej vrátim.“ Povedal som. „Dobre.“ Povedal. Ešte sme sa chvíľku rozprávali no potom som odišiel. Mal som namierené na záchody, kvôli jednej veci. A to bolo zrkadlo. Hneď ako som vošiel tak sa predo mnou objavilo veľké zrkadlo. Pozrel som sa na seba a zľakol som sa sám seba. Vyzeral som zničene. Podišiel som k umývadlu a pustil vodu. Nabral som si ju do rúk a umyl si tvár. Upravil som si nejako vlasy a vyšiel. Keď som otvoril dvere tak som započul buchot. Pozrel som sa na zem a tam ležal Scooter? Ups až teraz som si uvedomil, že som ho buchol. „Bože môj, prepáčte!“ povedal som dievčenským hlasom. „Neviem o čo sa pokúšaš Bieber ale tvoj hlas spoznám všade.“ Povedal Scooter ktorý ležal ešte furt na zemi. Zasmial som sa aj keď mi do smiechu moc nebolo. „Prepáč.“ Ospravedlnil som sa a pomohol mu sa postaviť. „Čo tu robíš?“ spýtal som sa. „Počul som o tej nehode.“ Povedal a upravil si košeľu. „Ani mi o nej nehovor.“ Povedal som. „Stalo sa niečo vážne?“ spýtal sa. „Choď na izbu číslo 126 , tam je Emily, všetko ti povedia. Ja idem niekde hneď som tu.“ Povedal som a odišiel. Scooter nepovedal ani jedno slovo a odišiel. Nastúpil som do výťahu a stlačil gombík prízemie. Keď som prišiel tak som si hneď všimol veľa ľudí ktorý stoja pri dverách. Podľa nápisov som rozpoznal, že sú to beliebers. Snažil som sa byť nenápadný , čo sa mi aj podarilo. Vedel som, že v tejto nemocnici majú malý obchodík. Nie prvý raz som tu. Vošiel som a hneď išiel ku čokoládam lebo viem, že ako ich Emily miluje. Zobral som karamelovú a vyšiel. Zaplatil som kartou ktorú som mal pri sebe. Potom som ešte skočil do kvetinárstva ktoré tam bolo a kúpil Emily krásnu červenú ružu. Potom som sa k nej vrátil na izbu. Keď som práve chcel stúpiť do izby tak som si všimol doktora ako nad ňou stojí a rozpráva sa s ňou. V očiach mala slzy. Asi jej to práve oznámil. Sadol som si na stoličku a čakal kým výjde. Po desiatich minútach vyšiel a hneď ako si ma všimol tak povedal. „Rozprával som sa s ňou a musel som jej to oznámiť. Dnes ju už môžete zobrať domov, ale dávajte na ňu pozor. O týždeň sa musíte vrátiť do nemocnine, lebo vtedy prídu výsledky. A podľa toho uvidíme ako bude prebiehať liečenie.“ Povedal. Chvíľu sme sa ešte rozprávali no potom už musel odísť. Ach a je to tu. Ísť k nej a ubezpečovať ju, že bude všetko v poriadku. Ja ju nechcem stratiť.  Pomaly som otvoril dvere a vstúpil. Pozrel som sa na Emily, resp. do jej očí ktoré hľadeli na mňa. Boli celé červené. „Zlatko..“ povedal som potichu a išiel k nej. Sadol som si na posteľ a hladkal jej tvár. „No ja tak idem.“ Povedal niekto. Ani som si nevšimol, že je tu Scooter. „Potom poďte ku mne.“ Povedal. Prikývol som a zakývol mu. Otočil som sa späť k Emily ktorá silno drtila moju ruku. „Prečo ja?“ spýtala sa ma. „Pššššt.“ Hladkal som ju. „Spolu to zvládneme. Život ti dáva prekážky lebo vie že ich zvládneš..“ povedal som. „Ale ja to nezvládnem Justin, všetko zlé sa deje mne..“ povedal. „Nebude to zlé navždy. Uvidíš, že sa vyliečiš a bude všetko dobré. Už to vidím. Veľká svadba a potom šťastný život. Už počujem naše detičky ako pobehujú po záhrade. A vidím lásku ktorá trvá navždy.“ Povedal som. 

je krátka ale nemohla som ísť na notebook vôbec lebo mamin priateľ mujsel jasné že celý deň volať s mojou úžasnou maminkou 

-__-" milé no dobre nevadí. Dúfam že sa vám páčila. Vyjadrite svoj  názor.